Vysoké Tatry 2002
Naša prvá spoločná hrebeňovka, respektíve prechod Vysokých Tatier. Nie moc po hrebeni, ale skôr cez značkované sedlá. Zostava bola Stano, Juro, Tóno, Peťo – Harvy a ja. Ako som už spomínal, neviem ako presne sme sa dali dokopy. Bolo to leto po druhom ročníku a ani neviem v koho hlave vznikla myšlienka ísť spolu na hory. Viem, že som vtedy sedával s Tónom a za nami sedával Juro, ktorý mával telesnú výchovu so Stanom. No a Harvyho asi vtedy zavolal Tóno.
Vyrazili sme ICčkom z Bratislavy do Popradu, potom osobákmi do Tatranskej Lomnice. Odtiaľ výstup na Skalnaté pleso. Keďže v tých časoch sme ešte nepoužívali klimatexové tričká, ale skôr bavlnu a flanel, boli sme poriadne nabalení. Dokonca aj Juro si vtedy ešte nosil veci, ktoré teraz zvykne socovať od nás. Zo Skalnatého plesa sme šli po červenej na Zamkovského chatu a odtiaľ hore dolinou na Térhyho chatu, kde sme mali naplánované prespať. Po vstúpení do chaty na nás chatár zo schodov pozerá a víta so slovami „a vy ste sa kam vybrali, padajte von s tými batohmi.“ Tak sme posedeli pred chatou, zahrali hekíska, niečo pojedli... Asi okolo 6, keď už bolo menej turistov, vyšiel chatár pred chatu a zistil od nás, žeby sme tam chceli prespať. No on mal plno. Na naše šťastie nám našiel útulné miesto v sklade s plesnivou knedľou. Bolo to fajn...
Na ďalší deň sme absolvovali Preične sedlo a Prielom. Všetky tabuľky sme dávali aspoň o 1/3. Jednoducho nám išlo. Po príchode na Sliezky dom, kde sme chceli prespať, sme zistili, že je plno. A tak nám neostávalo nič iné, ako postupovať ďalej po nekonečnej magistrále, až na Popradské pleso, kde bolo voľno. Tento úsek bol najťažší a to hlavne na psychiku. Zvyknutí, že časy dávame oveľa rýchlejšie, no na magistrále to akosi nefunguje. Na Popradské pleso prichádzame až za šera. Dávame bryndzové halušky a ideme spať. Vcelku sme sa vyspali, teda až na Jura, ktorý skoro celu noc okupoval záchody na chodbe. Kto vie z čoho to bolo...
Ráno, oslabení o Jura a Harvyho, ktorý sa začínal cítiť zle, sme dobili Rysy. Celý výstup bez vody, nakoľko z vodovodu na chate tieklo len niečo žltkastej farby a v reštaurácii nám chceli predať fľašu minerálky za 75 korún. Stano sa hecol a na chatu pod Rysmi vyniesol CO2 bombu, začo sme dostali čaju, koľko sme vypili.
Keďže sme boli už na konci nášho plánu, zbehli sme na Štrbské pleso, odtiaľ do Štrby a vlakom smer Bratislava. Cele naše kupé, v ktorom sme boli len my piati smrdelo ako... nemám slov. Bolo to nechutné. Nakoniec, tuším každý z nás mal nejaké zažívacie problémy, kto vie z čoho to bolo, či z vyčerpania, či z vody, či z tých halušiek...
No a takto sa začali naše spoločné putovania po horách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára