Väčšina jednodňových výletov, prevažne cez víkendy počas školského roku, začínali vetou: „o 10 na Račku“ Tu sme sa stretávali, nasadli na električku smer Rača, no a podľa nálady sme niekde vystúpili a zahájili výstup na hrebeň štýlom „vidím líniu“ Tento štýl, po prvý krát zaviedol Stano, ak sa nemýlim.
Samozrejme, nie vždy sa začínalo v Rači. Niekedy Koliba, pripadne Devin či Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, Šur... Ciele túr sú a boli rozličné. Či už sa len tak vyvetrať, alebo pozrieť nejakú špecifické miesto, ako napríklad bunkre na Kolibe, bezďákov v lese nad Račou, Košariská, Sandberg...
Do Karpát sa samozrejme chodieva aj bežkovať, no a my nemôžme byt pozadu. Preto aj my sme vyrážali za týmto športom, no pravdu povediac, už sme zopár zim neboli. Taktiež sme využívali štýl „vidím líniu“ viac, ako chodenie po cestách a značkách. Z pravidla sme sa vracali až za tmy, no a poviem vám, taký nočný zjazd z hrebena, kopec srandy...
Raz, presnejšie 30.12.2004, i keď týmto dátumom si nie som úplne istý, no mám to tak napísané na CDčku s fotkami, sme sa so Stanom vvbrali na Homoľu. Autom za Pezinok, no a ďalej pešo. Nič vysoko zaujímavé sa nestalo, teda až na to, že bola zima, snežilo a tuším, že sme nikoho nestretli. No bol to pekný výlet.
Jedným z dlhších výletov, bol aj výstup na Vysokú. Neviem kedy to už presne bolo, no môj odhad je zima 2004/2005. Spolu s Elou a Stanom sme sa odviezli autobusom do nejakej obce na Záhorí. Odtiaľ hore na Vysokú. Bolo asi tak 10-15 cm snehu. Trochu fúkalo. „Najzaujímavejší“ na tomto výlete bol návrat. Prišli sme do Sološnice, kde sme bez odbornej asistencie Stanka, zistili, že autobus ide o nejaké 3 hodiny. Tento čas sme strávili v krčme na čajíku. Na zastávke, keďže autobus stále nešiel, sme zistili, že náš autobus chodí iba cez pracovné dni, začo si z nás Stano robil srandu... Takže ďalší autobus šiel len do Malaciek. Odtiaľ nás prišiel zachrániť Elin otec, ktorý nás zaviezol až domov.
Dúbravská jaskyňa, ktorá je mimochodom uzatvorená, nás tiež zopár krát zabavila. Som so Stanom v jednej z jej „miestnosti“ a kreslíme provizórnu mapku, keď tu zrazu z jednej s dier počuť hlasy a vidieť svetlo. Po chvíľke sa odtiaľ vyplazí Miro s Tomášom. Vyzerali vcelku šťastní, že sa nemusia vracať úzkou chodbou...
Ako jaskyne, tak aj bunkre na Kolibe a v celých Karpatoch, nás lákajú. Neraz vstupujeme do ich útrob, prevažne bez bateriek a hľadáme nejaké nove „objavy“ (Táto veta je dobrá, priam z knižky)
Síce už máme Male Karpaty v dosahu od Bratislavy prechodené, vždy sa sem vraciame. Predsa len je lepšie byť v hocakom lese ako zavretí doma medzi 4 stenami :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára