Hory a turistika X.

Nedá mi nespomenúť aj jednodňové výlety do okolia Bratislavy. Malé Karpaty nie sú žiadnymi veľhorami, no a zablúdiť je vcelku náročné. Do úvahy pripadá len možnosť, neprísť tam, kam sme plánovali.


Väčšina jednodňových výletov, prevažne cez víkendy počas školského roku, začínali vetou: „o 10 na Račku“ Tu sme sa stretávali, nasadli na električku smer Rača, no a podľa nálady sme niekde vystúpili a zahájili výstup na hrebeň štýlom „vidím líniu“ Tento štýl, po prvý krát zaviedol Stano, ak sa nemýlim.

Samozrejme, nie vždy sa začínalo v Rači. Niekedy Koliba, pripadne Devin či Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, Šur... Ciele túr sú a boli rozličné. Či už sa len tak vyvetrať, alebo pozrieť nejakú špecifické miesto, ako napríklad bunkre na Kolibe, bezďákov v lese nad Račou, Košariská, Sandberg...


Do Karpát sa samozrejme chodieva aj bežkovať, no a my nemôžme byt pozadu. Preto aj my sme vyrážali za týmto športom, no pravdu povediac, už sme zopár zim neboli. Taktiež sme využívali štýl „vidím líniu“ viac, ako chodenie po cestách a značkách. Z pravidla sme sa vracali až za tmy, no a poviem vám, taký nočný zjazd z hrebena, kopec srandy...


Raz, presnejšie 30.12.2004, i keď týmto dátumom si nie som úplne istý, no mám to tak napísané na CDčku s fotkami, sme sa so Stanom vvbrali na Homoľu. Autom za Pezinok, no a ďalej pešo. Nič vysoko zaujímavé sa nestalo, teda až na to, že bola zima, snežilo a tuším, že sme nikoho nestretli. No bol to pekný výlet.


Jedným z dlhších výletov, bol aj výstup na Vysokú. Neviem kedy to už presne bolo, no môj odhad je zima 2004/2005. Spolu s Elou a Stanom sme sa odviezli autobusom do nejakej obce na Záhorí. Odtiaľ hore na Vysokú. Bolo asi tak 10-15 cm snehu. Trochu fúkalo. „Najzaujímavejší“ na tomto výlete bol návrat. Prišli sme do Sološnice, kde sme bez odbornej asistencie Stanka, zistili, že autobus ide o nejaké 3 hodiny. Tento čas sme strávili v krčme na čajíku. Na zastávke, keďže autobus stále nešiel, sme zistili, že náš autobus chodí iba cez pracovné dni, začo si z nás Stano robil srandu... Takže ďalší autobus šiel len do Malaciek. Odtiaľ nás prišiel zachrániť Elin otec, ktorý nás zaviezol až domov.

Dúbravská jaskyňa, ktorá je mimochodom uzatvorená, nás tiež zopár krát zabavila. Som so Stanom v jednej z jej „miestnosti“ a kreslíme provizórnu mapku, keď tu zrazu z jednej s dier počuť hlasy a vidieť svetlo. Po chvíľke sa odtiaľ vyplazí Miro s Tomášom. Vyzerali vcelku šťastní, že sa nemusia vracať úzkou chodbou...


Ako jaskyne, tak aj bunkre na Kolibe a v celých Karpatoch, nás lákajú. Neraz vstupujeme do ich útrob, prevažne bez bateriek a hľadáme nejaké nove „objavy“ (Táto veta je dobrá, priam z knižky)


Síce už máme Male Karpaty v dosahu od Bratislavy prechodené, vždy sa sem vraciame. Predsa len je lepšie byť v hocakom lese ako zavretí doma medzi 4 stenami :-)

Hory a turistika IX.

Hrebeňovka ktorú teraz plánujem opísať by som, ja osobne, nazval „vrchol hrebeňoviek“ Prečo? Na žiadnej hrebeňovke som od vtedy nebol, no a pokusov o zdolanie bolo tiež dôjsť. Znalí už vedia, že ide o Západné Tatry.

Prvý pokus bol už v lete 2005, ak si dobre pamätám. Zostava prvého pokusu bola Mišo Knitl, Matúš, Tomáš – Tučko, Juro a ja. To sme sa dostali do útulne pod Klinom. Celú noc sme sa klepali od zimy v spacákoch, no a ráno sme zistili, že vonku je poprašok snehu a stále niečo vypadáva z oblačnosti. Kto by povedal, že v auguste nasneží. Tak sme to zabalili a išli na chatu do Bobrovca.

Pokus číslo dva, sa skončil už v Liptovskom Mikuláši, keď pršalo a predpoveď nebola vôbec, ale vôbec priaznivá.

Západné Tatry 2006

No a konečne to prišlo, úspešný pokus. Renáta, Matúš, Tomáš – Hrnčo a ja sme šli autom, z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, kde sme sa stretli s Jurom. Renáta a Matúš odišiel na chatu do Bobrovca, nakoľko Matúš mal predpísané rehabilitácie s kolenom, tak nemohol isť s nami. My traja sme išli autobusom smer Pribylina. Odtiaľ hore, Račkovou dolinou, do už otestovanej útulne pod Klinom. Útulňa už bola vcelku obsadená, takže sme prespali na zemi, čo nebolo moc víťazstvo.


Ráno, za prekrásneho počasia, ktoré nám vydržalo počas celého prechodu, vychádzame na hrebeň. Postupujeme smer Hrubý vrch, Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivo a Smutné sedlo, odkiaľ dolu na Žiarsku chatu. Z celého hrebenú boli prekrásne výhľady, aj nejakých turistov sme stretli, hlavne v okolí Volovca. Na chate dávame polievku z dennej ponuky, pokecáme a ideme spať.


Pred sebou máme, podľa mňa, najkrajší úsek. Pekné počasie, výhľady, trošku náročnejšia cesta odistená reťazami. Jednoducho paráda. Zo Smutného sedla sme prešli cez Hrubú kopu a Tri kopy na Baníkov. Odtiaľ dolu do sedla, potom cez Pachoľa a Skriniarky na Salatín. Tu sme trosku posedeli a porozprávali s turistami, ktorých sme tam stretli. Ďalej na Brestovú, Sivý vrch a Babky, ktoré už dôverne poznáme. Pod nami chata, náš ciel, kde nás čakali už žúrujúci kamaráti. Juro ešte nazbieral plnú šatku hríbov a už sme dole... Jednoducho super.

Hory a turistika VIII.

Ďalšie leto ďalšie výzvy. Pohoriami na toto leto neboli len Oravské a Kysucké Beskydy, no pekne poporiadku.

Oravské a Kysucké Beskydy 2006

Z Bratislavy odchádzame vlakom v zostave Juro, Tomáš – Tučko, Filip a ja smer Kraľovany. Tu, pri čakaní na autobus do Námestova dávame jedno pivko. V Námestove okúsime Oravskú priehradu, ak si dobre pamätám bola dosť teplá. Ďalej do Oravskej Polhory, z ktorej stúpame na Babiu Horu okolo Hviezdoslavovej horárne. Pod Babiou Horou je pekný prístrešok v ktorom sme prenocovali. Zámerne píšem prenocovali a nie prespali, lebo ja som sa skoro vôbec nevyspal. Asi polovicu noci mi do oči svietil mesiac, no a niečo nad ránom návšteva miestnych skautov so slovami „Tichooooo, niekto tu spiiiii!!!“ Myslím, že vtedy sme sa všetci prebrali.


Ranné rozhľady z Babej Hory a pokračujeme hraničným pásmom medzi Slovenskom a Poľskom po hrebeni. Chodník je vyšliapaný iba na Poľskej strane, no aj to nie je nič extra. Miestami máme problémy vôbec ho nájsť. Najsevernejšiu časť si skracujeme okolo horárne Borsučia. Ďalej sedlo Hliny, kde je colnica. Na Pilsko vychádzame podvečer vcelku unavení. Ak si dobre pamätám, tak tento deň sme prešli nejakých 12 hodín pochodu podľa tabuliek, čo je vcelku dosť. Zbiehame na Poľsku stranu k chate Pilsko, kde sa ukladáme v prístrešku pri lyžiarskom vleku. Nemôžem zabudnúť na večerný VIFON.

Ráno využívame možnosť posedieť si na keramickej toalete a takto obšťastnení pokračujeme ďalej. Hrebeň ide stále lesom, občasné problémy s nájdením chodníka, no nič čo by sme nezvládli. Tuším aj nejaký dážď náš zastihol, tak sme zahrali karty pod stromom, kým to prešlo. Po ďalšom celo dennom šliapaní, zas nejakých 12 hodín podľa tabuliek, prichádzame do sedla Príslop, kde je z čias pohraničných stráži pekná búdka, kde sa dá prespať.


Po raňajkách stúpame na Rycierovú hoľu. Ďalej lesom až na Veľkú Raču. Mňa začína bolieť bedrový kĺb a mám toho už plné zuby. Chvála bohu, že už sme viac menej v cieli. Z Veľkej Rače dolu do Oščadnice. Pôvodný plán bol stráviť u Jura na chalupe nejaký deň, no nejako sme to zavrhli a rozhodli sa ísť domov. Myslím, že Juro bol trochu sklamaný, no čo narobíme. Tie 12 hodinovky nás zničili.

Hory a turistika VII.

Leto 2005, z turistického hľadiska, začalo už v Máji a končilo až koncom Septembra. Absolvovali sme zopár častí hrebeňov, no niektoré stáli za to.

Nízke Tatry 2005

Víkendová akcia v Nízkych Tatrách. Zostava Matúš, Juro a ja. Môj tato šiel na golfový turnaj na Tále, tak prečo by sme sa nezviezli do hor sním. Z Tálov stopom na Trangošku. Odtiaľ okolo Jaskyne Mŕtvych Netopierov a Chaty M.R. Štefánika na Ďumbier, najvyšší kopec Nízkych Tatier. Odtiaľ smer Kamenná chata. Tu som si ja poležal na terase, bolela ma totiž hlava zo slnka a z nedostatku tekutín. Chalani si zatiaľ vybehli na Chopok. Na Kamienka sme aj prespali, taktiež sme našli náš zápis v kronike z hrebeňovky z leta 2003.


Ďalší deň sme postupovali smer Dereše, Poľana až na Chabenec. Počasie nám prialo, slniečko pekne svietilo, no nebolo teplo ako v lete, tak sa prijemne šliapalo. Na Chate Ďurková bol ten istý chatár ako pred 2 rokmi a už o 12 na obed bol s kamarátmi na mol. Tabuľka pri prameni je ešte stále v pôvodnom znení. Okolo chaty boli ešte stále snehové polia, na ktorých sme trosku povyvádzali. Treba si pozrieť video Fun on Snow I. alebo II. Dole Jasenianskou dolinou, kde nás už čakal ocino a šup späť do Bratislavy.

Malé Karpaty 2005

Malé Karpaty, sú asi najnudnejším pohorím na Slovensku. Teda z tých, kde som bol, určite. Stále šliapete lesom, žiadne výhľady, teda až na pár výnimiek. Nuda. Z Bratislavy, s Jurom, na Biely kríž a odtiaľ smer Pezinská Baba až na lúku Čermák, kde sme si postavili stan a prespali. Niekde po ceste, asi 100 metrov pred nami, prebehlo zopár diviakov, tak som si od toho momentu nezapínal bedrový a prsný popruh.


Ráno sa k nám pripája Tomáš – Tučko a Tomáš – Hrnčo. Číže ďalej na sever postupujeme už vo štvorici. Traktorové cesty v lese, to je hrebeň Malých Karpat. Občas nejaký kopček. Ďalšia spacia prestávka bola neďaleko priehrady Buková v parádnom senníku, z ktorého nás ráno vyhodila ozbrojená SBSka, že to je súkromný majetok a nemáme tam čo robiť. Už večer sa nám zdal neďaleký posed za ostnatým plotom divný... Ráno, zo zrúcaniny hradu Ostrý Kameň sme videli čo bolo za tým plotom. Taká menšia hacienda :-) Celí unudení a unavení z prechádzok lesom, po tom ako sme zdolali Záruby, tuším najvyšší kopec Malých Karpat, sme to zabalili. Zišli sme dolu do Smoleníc a na autobus smer Bratislava.

Vysoké Tatry 2005

Ďalšia víkendová akcia, tento krát iba s Matúšom. Už si presne nepamätám ako sme sa dostali do Tatier, či vlakom, alebo nás niekto zviezol. Bývali sme v kancelárii na Horskej Službe v Smokovci. Prvý deň bol plán vyliezť na Žabiu vežu, ak sa nemýlim, spolu s Lacom Kyrcom, záchranárom z horskej, jeho manželkou a synom. No počasie nám nejako nedovolilo, takže sme vyšli na Rysy. Späť na Popradskom plese sme boli niečo po obede a keďže sa nám s Matúšom nechcelo pofľakovať po Smokovci, rozhodli sme sa prejsť magistrálou smer Sliezsky dom. Toto sme oľutovali, no už nebolo cesty návratu.


Ďalší deň sme sa rozhodli zdolať Priečne sedlo. Hore Malou a dolu Veľkou Studenou dolinou. Podľa mňa najakčnejší značkovaná túra vo Vysokých Tatrách. Pri Téryho chate, koho to nestretneme. Filip, môj spolužiak z VŠ a sused s frajerkou Barbarou. Na Zbojnícku chatu sme postupovali spolu. Oni tu plánovali prespať, aj nás prehovárali, no my sme nakoniec podvečer zišli dolu do Smokovca. Čo sa ráno ukázalo ako správne riešenie, nakoľko od rána pršalo. Aj tak sme chceli ísť už domov, tak to bolo o to jednoduchšie :-)


Veľká Fatra 2005

Najhaluznejšia hrebeňovka. Jano, Miro, Juro a ja sme prešli časť Veľkej Fatry. Začali sme v obci Blatnica, odkiaľ sme vyšliapali na Tlstú. Po ceste sme sa zastavili v jaskyni Mažarná, kde sme sa snažili niečo poloziť, no predpokladám, že nič nové sme neobjavili. Z Tlstej smer Ostrá. Keďže už bolo obdobie ruje a medvede sa tiež chystali na zimu, občas nám nebolo všetko jedno, hlavne keď niekde asi 100 metrov pred vami zaručí jeleň. Z Ostrej sme tuším videli aj nejaké kamzíky. Prespali sme dolu v doline v senníku. Hneď po zahasení večerného ohníku, okolo prešlo auto, zrejem nejaká lesná stráž. Jednoducho presne načasované, lebo keby sa pýtali, že kde budeme spať, tak to asi neukecáme.


Ďalší deň sme pokračovali už známou časťou, smer Kráľova studňa, Krížna, Ostredok a Chata pod Borisovom. Tu sme využili jeden so salašov, kde sme prespali. Ďalší deň okolo Ploskej a dolu do Vyšnej Revúcej. Tu sme sa občerstvili a ďalej pokračovali do sedla Prípor systémom „vidím líniu“. Potom cez Zvolen na Donovaly, kde sme prespali. No a stopom do Bratislavy.

Hory a turistika VI.

Ďalšie leto ďalšie ciele. Leto 2004 síce nebolo také plodné ako to predošlé, no podarilo sa nám aspoň niečo.

Veľká Fatra 2004

Zostava: Stano, Juro, Tomáš – Tučko a ja. Tomáš a ja sme šli vlakom z Bratislavy do Ružomberka, kde nás čakali Juro a Stano, ktorí išli o deň skôr stopom, ktorý ako som počul, by bol hoden nejakého článku, no to je na chalanoch.


Z Ružomberka výstup Kalváriou na Malinô Brdo a ďalej zelenou značkou jedným z hrebeňov Veľkej Fatry. Prespanie sme mali naplánované v okolí Smrekovice, čo nebolo také jednoduché ako sme si mysleli. Na danom mieste je vojensky objekt, horský hotel a zopár súkromných chát. Prvotný ciel bol altánok vo vojenskom objekte, z ktorého nás vyhodila teta čo tam pracovala. Ďalší ciel bola nami opevnená veranda jednej z chát, no nevyzeralo to podľa našich predpokladov. Nakoniec sme skončili na nákladnom prívese pri hotely. Pravdu povediac, moc som sa nevyspal, no pohľad na hviezdy bol krásny. Ráno dospanie na lúke a pokračovanie v ceste...


Pamätám si, že Stano ťahal so sebou gitaru a flautu, takže občas za pochodu hral. Cesta rýchlejšie ubehla.

Ďalší deň sme absolvovali Rakytov a nekonečný výstup na Ploskú. Slniečko pekne svietilo, čiže kým sme vyšli hore sme boli vystavení. Z Ploskej sme už len zbehli na Chatu pod Borišovom, kde sme dali nejaký horec a zaspievali si dobre punkové piesne. Prespali sme v jednom so salašov neďaleko chaty. Tu vznikli aj prvé exhibicionistické fotky Tomáša. V noci sme so Stanom naháňali myš, ktorá si prišla pochutiť na Kurati na paprike. Dokázala si odtiahnuť celý ešus.


Ráno sme už pokračovali červenou značkou ďalej po hrebeni smer Ostredok, Krížna a dole na Kráľovu studňu. Tu je postavený horský hotel, ktorý pomaly chátra. Vyzeral akoby tam ani nikto nebol. Pozostatok minulej doby. Z Kráľovej studne sme mali smer Horný Harmanec. Jedine Stano použil cestu „vidím líniu“. My traja sme trochu poblúdili. No šťastne sme sa so Stanom stretli v Harmaneckej krčme. Na noc sme mali vy vyhliadnutý altánok v dedine. Keďže sme mali naplánované pokračovať ďalej Kremnickými vrchmi, rozhodli sme sa odviezť vláčikom cez najdlhší tunel na Slovensku do Čremošného. Išli sme na stanicu, zistiť kedy ide vlak. Výpravca zo stanice nám ponúkol prespanie v čakárni, čo sme uvítali. No a nočná prietrž mračien nás len potešila, že sme v budove a nie v altánku.

Ráno, ešte za tmy išiel vlak. Takže sme z tunela nič nemali, lebo z tmy sme vošli do tmy a zas von z tmy... No môžme povedať, že sme cez neho išli. Stano sa odpojil, lebo sa necítil dobre a šiel k babičke do Trenčína. My sme pokračovali za dažďa Kremnickými vrchmi. Tomáš nám sľuboval najlepšiu chatu Cabanka. S touto vidinou som už len tak zo zotrvačnosti šliapal. No a čo sa nestalo, chata bola zamknutá. Keďže počasie nevyzeralo moc priaznivo, zbehli sme dolu z hrebeňa a autobusom do Bystrice. Odtiaľ smer Bratislava.

Malá Fatra 2004

Keďže sme sa predošlý rok s Elou vzdali, chceli sme si to dokončiť. Našim „sprievodcom“ bol Stano. Môj ocino nás odviezol pod Strečno a on pokračoval za biznisom smerom na východ. My sme šli smer Starý Hrad, Suchý, Malý a Veľký Kriváň. Na Veľkom Krivani sme si postavili žltý stan, aby nás bolo zo všetkých strán vidieť :-) Večerné pohľady na Turčiansku kotlinu so západom slnka boli pekné, až romantické.



Po nie moc pohodlnej noci, 3 v dvoj miestnom stane, sme zbehli na Chatu pod Chlebom, kde sme dali čaj s raňajkami. Ďalej sme pokračovali hrebeňom, Poludňový grúň, Stoh až na Veľký Rozsutec. Od chaty, až po Stoh sme sa obiehali so skupinou hlučných ľudí, turisti, hm. Z Rozsutca sme zbehli Jánošíkovými dierami do Terchovej. Predtým ako som tu bol, som nevedel, že to tu vyzerá ako v Slovenskom raji. Úžasné... Z Terchovej, smer Žilina a Bratislava.

Hory a turistika V.

Ako som už spomínal v predošlom článku, leto 2003 bolo veľmi plodné na turistiku a hrebeňovky.

Malá Fatra 2003

Táto hrebeňovka bola niečím výnimočná, a to tým, že s nami po prvý krát bola slečna. Bola ňou Ela, ktorú som poznal z plávania. Ako tak rozmýšľam, toto bola jediná hrebeňovka, kde s nami bola nejaká osoba ženského pokolenia. Teda aspoň čo som ja bol. Zostavu teda bola Ela, Stano, Juro, Miro, Tomáš – Tučko a ja.

Autobusom sme sa dostali až do Fačkovského sedla, odkiaľ sme vystúpili na Kľak. Pamätám si, že z tohto vrcholu boli prekrásne výhľady.


Prvú noc sme strávili v sedle, tuším to bolo sedlo pod Hnilickou Kyčerou. V noci, keď sme už spali, som sa prebral na šuchot v kríkoch asi 3 metre odo mňa. Samozrejme ma hneď napadlo, že je to medveď. Celý vystrašený som sa ani nepohol vo svojom spacáku. Až po chvíľke, vyšiel Tomáš z kríčku s toaletným papierom v ruke. Chvála bohu, že to nebol medveď...


Tuším, že na tejto hrebeňovke začala móda pribaľovania niečoho, prevažne smeti kamarátom do ruksaku. A tiež mám taký pocit, že hlavným iniciátorom bol Stano, no nechcem nikoho obviňovať.

Taktiež si spomínam na hlášku: „Stano! Natlačíme!“, Stano hodil rybičku do čučoriedok a zrazu som šiel lesom len s Elou. Kamaráti sa snažili...

Hrebeň bol prevažne v lese, až na Martinské hole a ešte pár kopcov. No počasie nám prialo, takže nám nevadilo, že sme v tieni. Celý čas sme sa obiehali z partiou Bratislavčanov. Chalani tuším boli z gymnázia na Einsteinovej ul. Keď oni stáli my sme šlapali a naopak. Stretli sme sa až v krčme pod Strečnom, kde sme pokecali, dali nejaké pivá... Juro tuším vyhral nejaké v exovaní. Stano zas hádzal všetky mince do nevýherného hudobného automatu... Bol to pekný večer :-)


Ráno sme sa okúpali vo Váhu a Ela a ja sme sa pobrali na vlak smer Bratislava. Prečo? Ela mala otlaky z topánok, no a ja oficiálne som musel ísť na kontrolu k lekárovi :-) Chalani postupovali ďalej a prišli, až k Oravskej priehrade. No ja som tam nebol, tak nemôžem o tom písať...

Veľká Fatra 2003

Tejto hrebeňovky som sa nezúčastnil, no mám z nej nejaké fotky s ktorými by som sa rád podelil.

Hory a turistika IV.

Leto 2003 bolo asi najplodnejšie na hrebeňovky. Absolvovali sme toho vcelku dosť, no a prvý krát sme boli viacerí členovia „Socka teamu“ na túre.

Nízke Tatry 2003

Najmasovejšia vypráva akú sme zatiaľ absolvovali. Bolo nás až 9. Matúš, Tóno a ja sme čakali zvyšok v Telgárte. (my sme sem prišli z týždňového pobytu na chate v Bobroveckej doline) Vlakom prišli Juro, Stano, Miro, Tomáš – Tučko, Peťo – Harvy a Marek. Marek prišiel rovno z hudobného festivalu Punk Island, čiže bol čerstvý ako rybička. V Telgárte zahajovacie pivo a kúpa fľašky borovičky. Kto ju dostal do ruksaku, ten kto mal najľahší ruksak, čiže Juro.

Výstup na Kráľovu hoľu bol zdĺhavý a vcelku náročný na začiatok celej hrebeňovky. Večerný príchod do útulne Andrejcova. Tu sme na našom veľkom Slovensku stretli jednu dievčinu z GJH, ktorá robila prechod Dukla – Devín. Večer sme trosku pošuchotali s Bebe keksami, čo sa niektorým spiacim moc nepáčilo, no dozvedeli sme sa to až po návrate na jednej webovej stránke.


Ďalšia etapa až na Čertovicu sa niesla pozvoľna systémom, pri každej tabuľke pauza, však treba natlačiť a pokochať sa výhľadmi... Pri útulni Ramža sme stretli ďalších Bratislavčanov na hrebeňovke. Na Čertovici sme mali vybavené prespanie na chate Horskej Služby, začo ďakujeme všetkým zainteresovaným. Samozrejme večerné pivko v penzióne a sprcha... Čo sa dialo na chate nemôžem napísať, lebo ja osobne som šiel spať.


Ráno odprevádzame Harvyho na autobus, ktorý sa vracia domov, kvôli bolesti nohy a neschopnosti ďalej pokračovať. Tomáš – Tučko, Marek a Stano sa rozhodli, že počkajú s Harvym na autobus, a my ostatní, sme sa pobrali smer Chopok. Pred chatou M.R. Štefánika nás chytila parádna prietrž mračien. Ešte, že na hrebeni Nízkych Tatier sú chaty kde sa dá usušiť a kúpiť nejaký čaj. Po príchode na Kamennú chatu pod Chopkom zisťujeme, že trojica nášho tímu je už dávno tam. Nejako nám to nešlo do hlavy, no ani sme to neriešili. Až po roku, alebo dokonca po rokoch, sme sa dozvedeli, že sa z Čertovice zviezli autobusom na Srdiečko, odtiaľ lanovkou na Kosodrevinu a odtiaľ kúsok vybehli na Chopok. Turisti... Nasledoval podvečerný presun smer Chabenec, taktiež systémom natlačíme a pokocháme sa výhľadmi. Tuším, že sme aj kamzíkov videli. Príchod na útulňu Ďurková, kde bolo ubytovanie 50 korún. No naši traja turisti, sa rozhodli, že radšej budú spať vonku. Útulňa bola vcelku plná a mala smradľavú latrínu. Bol tam aj jeden Čech, ktorý stále smnekal... No a nemôžem zabudnúť na tabuľku pri prameni: „do not piss or make a shit around water string“ Tuším, že tato tabuľka je tam ešte stále... Veľmi som sa tešil, keď som v noci prebudil, pozrel von oknom a videl „light show“, hromy a hukot vetra a dažďu... Vonku to do rana vydržal len Marek. Stano a Tomáš sa presunuli do vnútra a museli zaplatiť poplatok. Vtedy sme ešte stále nechápali prečo chceli ušetriť 50 korún, no ale keď sa niekto vyváža autobusom okolo Tatier, tak mu treba.


Na ďalší deň, keďže sa niektorí museli dosušiť, znovu sme sa rozdelili na dva tímy. Prvý vyrazil z Ďurkovej niečo pred obedom a zvyšok až nejaké 3 hodiny po nás. Postupovalo sa nám dobre. Na Veľkej Chochule sme sa napapali a pokochali výhľadmi. No už sme tušili čo príde, hladiac na obolu, ktorá akosi tmavla. Zostup dole do Hiadelského sedla začínal byt kritický, kvôli únave a zhoršujúcemu sa počasiu. Prechod cez Kozí chrbát už za dažďa. Keď hromy okolo nás len tak duneli, vznikla diskutabilná situácia. Ideme lesom, no strach s bleskov nás stočili do plechovej búdky, cez asi 2 metrovú žihľavu. Či bol bezpečnejší les alebo plechová búdka, hm... Na Donovaly sme prišli úplne premočený, ešte, že samoobslužná reštaurácia bola otvorená, kde sme sa najedli a ako tak usušili. Druhy tím prišiel na Donovaly až za tmy. Typické „socky“. Otvorená bola len jedna krčma, kde sme dali čaj s rumom. Ten rum mi akosi nesadol, tak som ho dal do koša na zastávke :-) Keďže autobus už nehrozil, rozložili sme sa pri zastávke, kde sme prespali do rána.


A ráno autobusom až domov...

Hory a turistika III.

Tato časť bude o turistikách, hrebeňovkách s mojimi kamarátmi, ktorých som spoznal počas štúdia na osem ročnom gymnáziu. Dokopy nás dali hory a vzťah k nim. Ani si už presne nepamätám ako :-)

Vysoké Tatry 2002

Naša prvá spoločná hrebeňovka, respektíve prechod Vysokých Tatier. Nie moc po hrebeni, ale skôr cez značkované sedlá. Zostava bola Stano, Juro, Tóno, Peťo – Harvy a ja. Ako som už spomínal, neviem ako presne sme sa dali dokopy. Bolo to leto po druhom ročníku a ani neviem v koho hlave vznikla myšlienka ísť spolu na hory. Viem, že som vtedy sedával s Tónom a za nami sedával Juro, ktorý mával telesnú výchovu so Stanom. No a Harvyho asi vtedy zavolal Tóno.

Vyrazili sme ICčkom z Bratislavy do Popradu, potom osobákmi do Tatranskej Lomnice. Odtiaľ výstup na Skalnaté pleso. Keďže v tých časoch sme ešte nepoužívali klimatexové tričká, ale skôr bavlnu a flanel, boli sme poriadne nabalení. Dokonca aj Juro si vtedy ešte nosil veci, ktoré teraz zvykne socovať od nás. Zo Skalnatého plesa sme šli po červenej na Zamkovského chatu a odtiaľ hore dolinou na Térhyho chatu, kde sme mali naplánované prespať. Po vstúpení do chaty na nás chatár zo schodov pozerá a víta so slovami „a vy ste sa kam vybrali, padajte von s tými batohmi.“ Tak sme posedeli pred chatou, zahrali hekíska, niečo pojedli... Asi okolo 6, keď už bolo menej turistov, vyšiel chatár pred chatu a zistil od nás, žeby sme tam chceli prespať. No on mal plno. Na naše šťastie nám našiel útulné miesto v sklade s plesnivou knedľou. Bolo to fajn...

Na ďalší deň sme absolvovali Preične sedlo a Prielom. Všetky tabuľky sme dávali aspoň o 1/3. Jednoducho nám išlo. Po príchode na Sliezky dom, kde sme chceli prespať, sme zistili, že je plno. A tak nám neostávalo nič iné, ako postupovať ďalej po nekonečnej magistrále, až na Popradské pleso, kde bolo voľno. Tento úsek bol najťažší a to hlavne na psychiku. Zvyknutí, že časy dávame oveľa rýchlejšie, no na magistrále to akosi nefunguje. Na Popradské pleso prichádzame až za šera. Dávame bryndzové halušky a ideme spať. Vcelku sme sa vyspali, teda až na Jura, ktorý skoro celu noc okupoval záchody na chodbe. Kto vie z čoho to bolo...

Ráno, oslabení o Jura a Harvyho, ktorý sa začínal cítiť zle, sme dobili Rysy. Celý výstup bez vody, nakoľko z vodovodu na chate tieklo len niečo žltkastej farby a v reštaurácii nám chceli predať fľašu minerálky za 75 korún. Stano sa hecol a na chatu pod Rysmi vyniesol CO2 bombu, začo sme dostali čaju, koľko sme vypili.

Keďže sme boli už na konci nášho plánu, zbehli sme na Štrbské pleso, odtiaľ do Štrby a vlakom smer Bratislava. Cele naše kupé, v ktorom sme boli len my piati smrdelo ako... nemám slov. Bolo to nechutné. Nakoniec, tuším každý z nás mal nejaké zažívacie problémy, kto vie z čoho to bolo, či z vyčerpania, či z vody, či z tých halušiek...

No a takto sa začali naše spoločné putovania po horách.

Hory a turistika II.

Ešte predtým ako sa dostanem na „hrebeňovky“, nemôžem nespomenúť svoje brigády na Horskej Záchrannej Službe v Starom Smokovci.


Boli to dve letá po sebe, 2004 a 2005, ak sa nemýlim. Videl som ako to chodí na „horskej“, čo treba brat vážne, čo nie, čo všetko treba urobiť, aký je postup pri telefonáte, žiadosti o pomoc, ako sa „horskáči“ zabávajú, no ako aj tvrdo pracujú... Bola to super skúsenosť do života. No a myslím, že mi ešte viac ukázala hory vo svojej krase.

Teraz, keď sa zastavím v Smokovci v Dome Horskej Služby, už ma tam poznajú, i keď je tam veľa nových chalanov, no s tými, čo tam boli cez moju brigádu sa dá vždy prehodiť nejaké to slovo...

Hory a turistika I.

Včera večer som mal takú nostalgickú náladu, plnú spomienok na krásne časy na horách. Pravé preto som sa rozhodol, dať aspoň niečo, na čo si spomeniem na papier, teda na „papier“ :-)

Od malička som bol „ťahaný“ po horách svojimi rodičmi, začo som im veľmi vďačný. Vytvoril som si taký vzťah k horám, aký veľa Bratislavských detí nemá. Možno k tomu prispel aj fakt, že hory máme v krvi, keďže môj pradedo, František Lipták, bol zakladateľom JAMESu, čo bolo prvé horolezecké združenie na Slovensku.

Čo si pamätám, moje vysokohorské začiatky boli náročné. Spomínam si ako ma Maroš Goldschmidt niesol na chrbte na jednej z túr v Nízkych Tatrách, keď sme prázdninovali u nich na chalupe v Mýte pod Ďumbierom. Vtedy som bol zrejem prvý krát na najvyššom kopci Nízkych Tatier, Ďumbieri.

Prvé organizovane turistické týždne so Škutilovcami a Opršalovcami boli niekedy v roku 97, čo som mal 11 rokov. Boli sme v Slovenskom raji. Prekrásne miesto. Pri spomienke na Raj si pamätám, raz v jednej rokline pred dlhým rebríkom som sa rozplakal, že to nevyleziem, no a vyliezol som. Vtedy som mohol mať tak 8 – 9 rokov. Zo Slovenského raju nemám žiadne fotky, teda možno by sa v pivnici nejaké našli...

Od roku 1998 sme so spomínanou partiou uzatvárali leto vo Vysokých Tatrách. Hneď v ten rok sme dobili najvyšší vrchol Slovenska, Gerlachovský štít. Samozrejme, nešlo by to bez horských vodcov, ktorými boli Gejza Haak a Ladislav Gardošík. Aj vďaka nim sme boli schopní zísť dole, po tom čo sme z vrcholu videli smrť v priamom prenose. Zo steny vypadol jeden z dvojice Rakúskych horolezcov. Ja som to vtedy ešte tak nevnímal ako rodičia, no s odstupom času to bola skúsenosť. Na vlastné oči som zažil silu hor. Od tohto prvého Tatranského výletu sme s týmito dvomi vodcami a členmi horskej služby ostali v kontakte a naďalej spolu chodíme po horách.

V roku 1999 nebol tento turisticky týždeň, nakoľko som bol s otcom a sestrou v USA. No od roku 2000 až do dnes, vždy na konci leta chodíme do Vysokých Tatier a snažíme sa zdolať všetky značkované, ale aj neznačkované. Tuším, že na všetkých značkovaných som už bol, no tých neznačkovaných je ešte veľa...

Absolvované vystupy:
28.8.1998 – Gerlachovský štít
27.8.2001 – Vysoká
1.9.2001 – Lomnický štít
27.8.2002 – Jastrabia veža
28.8. 2002 – Kolový štít
30.8.2002 – Kežmarský štít, Malý Kežmarský štít, Huncovský štít
27.8.2003 – Prostredný hrot
29.8.2003 – Bradavica
23.8.2004 – Satan
26.8.2004 – Baranie rohy
30.8.2005 – Ganek
1.9.2005 – Ľadový štít
17.8.2007 – Končistá
28.8.2007 – Čierny štít

Vysoké Tatry - Kriváň, rok 2000

Vysoké Tatry - Ľadový štít, rok 2005

Vysoké Tatry - Strelecká veža, rok 2006

Vysoké Tatry - sedlo Váhy, rok 2007

O každom z výstupov by sa dalo písať, no ja sa chcem dostať k etape hrebeňoviek so svojimi kamarátmi zo základnej a strednej školy...