streda 27. augusta 2008

Triatlon 2008

Zima skončila, sneh sa koncom marca, začiatkom apríla roztopil, nebolo čo robiť a kde si vybiť energiu. Ivan ma už viackrát volal si ísť zaplávať s nimi na Lafco. Po vyše roku neplávania to bolo ťažké, no stretol som tu super partiu Triklubákov. A tak ako aj predtým som sa začal na tréningy tešiť. Spolu s Filipom sme začali navštevovať Triklubácke bežecké tréningy. Na bike sme išli väčšinou spolu z Ivanky, no našiel sa deň, že sme sa pridali k skupinovému cyklo tréningu. No to už predbieham.

Od začiatku mojich plaveckých tréningov po prvé preteky Slovenského poháru v triatlone (Senec) prešli 2 týždne. Čiže som vôbec nebol pripravený a ešte v ten istý deň som mal rodinné povinnosti. Týždeň po Senci boli Dvory, na ktorých som si to chcel vyskúšať, aké to bude, či sa niečo zmenilo, či som za ten čas zmúdrel :-)

Dvory nad Žitavou
Spolu s Filipom (mojim tréningovým parťákom) sme prišli do Dvorou skôr, aby sme stihli pozrieť žiacke kategórie. No okolo obeda začal byt čas na prípravu. Prvý krát som šiel triatlon s kontaktnými šošovkami. Bol to úplne iný pocit ako predtým, konečne som ako tak videl kam mám plávať. Plávalo sa mi vcelku dobre, aj na to že som mal odtrénované len 3 týždne. I keď výsledný čas sa mi moc nepozdával. No čo narobím.


Bicykel bol fajn, smerom na Dvory po vetre a naspäť proti. Cestou som občas aj nejaký balík chytil a odviezol sa. Najviac sa mi páčilo, keď na mňa Ivan kričal, že balík predo mnou je Andrej Cibuľka, že ich mám dobehnúť. Ivan si totiž nevšimol, že ma akurát obehli o kolo. No nevadí :-)


Beh sa mi išiel asi najlepšie zo všetkých behov čo som doteraz absolvoval. Asi som mal najviac nabehané. Výsledný čas, nebol nič moc, no plus mínus taký ako pred 2 rokmi, takže na jednej strane spokojnosť, no na druhej nie, nakoľko počas preteku boli miesta, keď sa dalo ešte pritlačiť.


Po Dvoroch, prišla trénovacia pauza. Či už kvôli brigádam, alebo chate. No keďže sme sa ako Socka Team prihlásili na IronMana, musel som trénovať. V Socka Teame bol Daniel K., Paľo Marynčák, Miro Vich, Filip Luknár a ja. Až neskôr nám Mišo Varga, ako tréner Triklubu, ponúkol Saša Čerevku. My sme ho samozrejme zobrali do tímu. Viem, že čo sa týka členov tohto tímu a sociek, tak tam nie je veľa spoločných mien, no snáď chalani odpustia to, že sme použili tento názov.

IronMan Nitra
Tak a je to tu. Vrchol sezóny :-) Síce už odchod z BA nám trochu nevyšiel, kvôli pokazenému autu, no nakoniec sme stihli prezentáciu. Večer niečo spapať, dať kofolu a šup do spacáku. Keďže sa nám nechcelo stavať stany, rozhodli sme sa, že prespime na tribúne. Čo nebolo dobre riešenie, keďže tam bolo asi milión komárov alebo inej lietajúcej hávede, ktorá celu noc nedala pokoj. Ráno, „mierne“ nevyspatí, ideme do Šurian, kde sa postupne Dano (2 okruhy), Sašo (1 okruh) a ja (1 okruh) vrháme do vodnej nádrže. Mne osobne sa plávalo dobre, však som mal neoprén od Bízikovcov. (Ďíky chalani)


Prvý bike šiel Paľo, ktorý tomu riadne dával a ani sme ho nestihli dobehnúť autom po tom, čo sme sa sušili. Druhý šiel Miro, ktorý druhy krát v živote sedel na cestnom bicykli. Keď došiel do depa bol celý vysmiaty a tešil sa z krajiny okolo seba. Ďalej šiel Dano, Filip, Sašo a ja. Pravdu povedané, ja som nebol taký vysmiaty, asi som dal veľa do plávania :-)


Beh rozbiehal náš atlét Paľo. Ďalej Miro, Dano, Filip, ja a nakoniec zas Paľo. Mne sa nešlo nič moc a dva krát som zastal kvôli pichaniu v boku. Keď som odovzdával číslo Paľovi, bolo asi 15 minút do 8 hodín preteku a hovoril niečo, že ide na svetový rekord. Môj ciel, ktorý mi nikto nechcel uveriť, že pôjdeme pod 8 hodín, sa síce nesplnil, no aj napriek tomu sme mali kvalitný výsledok.


Chalani, dúfam, že si to o rok zopakujeme a bude to pod tých 8 hodín!

No a čo dodať na záver? Keďže idem do Švédska, neviem či tam budem trénovať, no o rok by som chcel isť IronMana (štafetu samozrejme) a takisto beh Devín - BA. No uvidíme ako to dopadne.

pondelok 28. júla 2008

Festivalové leto 2008

Toto leto som nejako neplánoval navštevovať festivaly, no naskytli sa nejaké brigády a tak som si užil festivaly aj tento rok.

TopFest 2008
Tak na tomto festivale som nikdy predtým nebol. Ani na Zelenej Vode, tak som si nevedel predstaviť, ako to tam vyzerá a ako to bude prebiehať. Pre tých, ktorí tam nikdy neboli, stany sú postavané pomedzi stromy, stánky a pódia. Voda na skok a celý festival v rock punk metalovej nálade. Tento rok bol headlinerom trash – metalová skupina Slayer.

No poďme pekne od začiatku, keďže sme sem neprišli (Tučko, Hrnčo, Stano, Matúš a ja) za zábavou, ale za prácou. Moja sesternica nám dohodila brigádu pre jednu nemenovanú nadnárodnú firmu (ilustračné fotografie hovoria za všetko), ktorá doviezla zábavné nafukovadlá. (bungee runing a gladiátorské zápasy) Z nášho pohľadu vcelku nenáročná práca, len robiť „dozor“ aby sa ľudia nepozabíjali a neublížili si.
Čo sa týka gladiátorských zápasov, tie moc dlho nevydržali, keďže náčinie na boj nebolo moc bezpečné, a po 7 rozbitej hlave došli zdravotníci, že čo robíme s ľuďmi, že sa im nechce stále chodiť do Trenčína zašívať hlavy, že to mame zabaliť. A tak asi po pol dni, bolo po jednej atrakcii.
Čo sa týka bungee runingu, zamestnávateľ zjavne podcenil prípravu. Laná sa pod návštevníkmi trhali ako na bežiacom páse. Možno to bolo tým, že nafukovadlá boli pre deti do 12 rokov. No čo dodať. Laná sa roztrhli a bolo po robote. Cez noc trosku popršalo, čo dodalo celému bungee runingu novú dimenziu. Ako náhle bolo nafukovadlo mokré, šmýkalo sa a celá atrakcia bola náročnejšia a tým aj zábavnejšia. A to bol cieľ. A tak sme každú hodinku skočili po vodu do jazera aby sme mohli priebežne polievať „trať“.
Ako sme sa neskôr dozvedeli, riaditeľ z Čiech bol spokojný a povedal niečo v zmysle: aj s malý šašo vie urobiť veľkú zábavu...

Čo sa týka kapiel, tak sme pozreli len niektoré. Teda keďže sme pracovali neďaleko 2. pódia počuli sme všetky, čo tam hrali. Taktiež sme si pozreli Slayer a Kabát. (Slayer som nevydržal ani 2 pesničky)

Na tomto festivale sme po prvý krát videli festival z druhej strany, i keď nie až tak, lebo sme nemali žiadne privilégia. No spanie jednu noc v penzióne s raňajkami má niečo do seba.

Ešte by som chcel dodať, že z fóra na oficiálnej stránke festivalu na nás bol dobrý ohlas, keďže sme boli jediná atrakcia na festivale, ktorá fungovala doobeda...


Hodokvas 2008
Ďalší pracovný festival. Ta istá robota, podobná zostava (Tučko, Hrnčo, Stano, Mišo a ja). Boli sme dohodnutí, že gladiátorské zápasy už nebudú a bude lezecká fľaška. Taktiež, že budú pripravené nové laná na bungee runing. Po príchode, sme zistili, že máme aj gladiátorské zápasy, bungee runing bez lán a lezeckú fľašku s nekompletnou istiacou výstrojov.
Gladiátorské zápasy nám organizátor nakázal zbaliť, už po prvej rozbitej hlave, takže sme sa ich rýchlo zbavili :-) (na TopFeste ich vydržali 7, heh)
Zástupca zamestnávateľa rýchlo šiel do Pieštan a zakúpil 50 metrov gumolana aby nahradil to, čo mohol urobiť hockedy predtým cez týždeň a nie až na mieste. No neva.
Tučko a ja sme si doniesli horolezecké sedačky a tak sme si vzali na starosť lezeckú fľašku.
Človek by neveril, ako náročné je cely deň istiť ľudí na 3 metrovej nafukovacej fľaške... Druhý deň podvečer nám z toho už kvalitne šibalo. Ešte aj dnes si spomenieme na otázky návštevníkov typu: „A koľko to stoji?“ „A ono je to zadarmo?“ „A čo dostanem keď vyleziem až hore?“ „A môžem ísť až na vrchnák?“... a ďalšie. Chalani na bungee runingu to mali tiež podobné. Posledné 4 hodiny sme odpočítavali sňať každú sekundu...

Z kapiel sme si pozreli Sex Pistols, ktorí boli pre mňa sklamanie. Starí tatkovia si vypýtajú určite veľké prachy a sú úplne nudní. No strašné, žiadna energia, nič. Na Cypress Hill som bol len na pár pesničiek a radšej som dal prednosť Karpine, ktorá nesklamala. No a potom do 3 ráno v regge stane :-)
Hodokvas ako taký bol tiež sklamanie. Vždy predtým som bol iba v Pezinku, a teraz prvý krát na letisku v Piešťanoch. No aby na hlavnom pódiu za celý deň bolo len 6 kapiel, to sa mi nejako nezdá. Bolo to také divne.

Privilégia boli trosku lepšie cítiť, keďže sme dostali náramky STUFF, mohli sme bližšie parkovať, nerobili nám problémy na bránach (neprehľadávali ruksak) Proste úplná pohodička. Ešte sme si dali aj jednu noc v normálnej posteli.


Rudava 2008
Za posledné roky sme si obľúbili festival Rudava na Záhorí, takže sme sa sem aj tento rok vybrali (Tučko, Hrnčo, Miro, Juro, Linda, Mirka, Julka a ja. Neskôr športovci Paľo, Miro, Honzo, Marek, Peťo, Karol...) Prvý festival toto leto kde sme nepracovali. No a ja osobne na triezvo, kvôli liekom. Bol to zas iný pohľad. Konečne som si všetky kapely normálne vypočul, trošku zatancoval, jednoducho iný pohľad.
Organizátorom počasie moc neprialo, no myslím, že nakoniec to dobre dopadlo.

pondelok 19. mája 2008

Od Triatlonu k Ironmanovi...

Pre tých čo nevedia čo presne je triatlon, tak je to plávanie, cyklistika a beh v jednom. Teda všetko pekne porade, nie naraz. Jednoducho šport, v ktorom musíte mať zručnosti vo všetkom.
Objemy olympijského triatlonu sú plávanie 1500m, bicykel 40km a beh 10km. Ja som vždy absolvoval len polovičné (juniorské alebo takzvané šprint triatlony)

Prvý kontakt s týmto športom som mal v Senci ako divák. Ako malý špunt som tam bol s rodičmi u známych na chate, keď sa konal pretek. Veľmi sa mi to páčilo, no vtedy som ani netušil, že niekedy budem plávať a robiť triatlon.

Ako som sa teda dostal k triatlonu aktívne?Chodil som plávať na Lafranconi, kde na triatlon presedlali bratia Bízikovci so Sašom Čerevkom. Občas sa mi stalo, že som došiel na tréning na horskom bicykli na ktorom som v tých časoch jazdil sňať každý 3 deň, ak to počasie dovolilo. Raz po nejakom behaní pred plaveckým tréningom sa ma tréner Valovič spýtal, či nechcem vyskúšať triatlon. No a tak som sa ocitol na svojich prvých pretekoch v Dvoroch nad Žitavou.

Dvory nad Žitavou
V Dvoroch som bol na dvoch triatlonoch v 2005 a 2006. Triatlon v 2005 bol mojim prvým, a kdeže som nikdy nemal ambície vyhrať, dôležitým bolo, že som sa zúčastnil. A tak aj bolo. Pred štartom mi dali zopár rád už ostrieľaní triatlonisti Maťko a Ivan. No po štarte som bol na to sám. Bójky v tej močarine som ledvou videl s okuliarmi, no a keď som si ich dal dole, nebola šanca. Plával som podľa ostatných. Stalo sa mi, že som kukol a bol som v nejakom rákosí úplne mimo ostatných. Ťažký začiatok. Bicykel bol tiež „super“, sám som si odtiahol 20 kilákov svojim tempom. No a beh, tak to bolo už len také docapkanie celého preteku. Ale páčilo sa mi.



V roku 2006 som už mal nejaké skúsenosti, no zaznamenal som najrýchlejší pád v triatlonovej histórii. Asi 3 metre po vybehnutí z vody som sa vysypal. Nič vážne sa nestalo a pretek som dokončil.


Senec
Ďalším z triatlonov bol Senecký v roku 2006. Tu som už mal absolvované nejaké preteky, tak to nebolo také zlé. Teda až na to, že som predtým nikdy neplával v neopréne. Voda bola taká studená, že som sa nebol ani rozplávať. Prvý úsek plávania som šiel znakom, lebo som si nedokázal namočiť hlavu. Ďalší úsek už bol kraulom, no takým všelijakým, až na poslednom som dokázal plávať kraul ako sa má. Na bicykli som zo začiatku skoro umrzol, no potom som sa rozbehol a už to bolo OK. Beh som taktiež nejako prežil...


Uherské Hradište - CZ
Tak toto bol jeden z naj triatlonov na akých som bol. Plávanie v bazéne s dráhami a pekné počasie. Čo viac som si mohol želať. Bicykel s kopčekom a beh cez pekný športový areál. Výsledok si nepamätám, ako každý, no páčilo sa mi tam.


ŽilinaĎalší z triatlonov, kde sa pláve v bazéne, čo mne vyhovuje. No počasie moc neprialo, bolo mokro a zima. Po výjazde z depa som si v ňom zabudol helmu, po ktorú som sa musel vrátiť. No a na jednej zo zákrut som sa skoro rozbil, ešte, že som stihol vytiahnuť nohu z košíka, ktoré som vtedy používal.

IronManV Nitre sa každoročne koná dlhý triatlon, číže IronMan, čo je 3,8km plávanie, 180km bicykel a 42km beh. No je tam možnost isť to všetko ako štafetu v tíme. Bízikovci ma nahovorili aby som šiel s nimi. Volali sme sa Astmatici. V roku 2005 sa nám podarilo zvíťaziť v zložení Ivan Bízik, Matej Bízik, Cyril Belavý, Mišo Navara, Daniel K. a ja. Myslím, že viac ako o preteky tu šlo o zábavu a stretnutie s priateľmi. Teda hlavne pre tých, čo šli štafety. Individualisti sa určite moc nebavili. O rok neskôr sme znovu postavili štafetu (namiesto Cyra bol Sašo), no prvé miesto sme už neobhájili. Predbehla nás štafeta Realiz Sport Teamu (terajšia OPERA) a aj víťaz, ktorý šiel všetko sám. Áno nechali sme sa predbehnúť jedným športovcom, pričom nás bolo 6!


Tak toto sú zážitky z triatlonov na ktorých som bol a ktoré som absolvoval. Teraz, ak sa mi naskytne možnosť isť sa pozrieť, vždy mi to pripomenie, aké to bolo super. No a momentálne dúfam, že nie je všetkým dňom koniec.

piatok 18. apríla 2008

Plávanie 4 ever :-)

Neviem ani presne prečo práve plávanie. Asi preto, že to bol ako tak bezpečný šport, žiadne fyzické kontakty či otrasy...

Začiatky...

Na plávanie som začal chodiť ešte niekde na ZŠ. Spolu s Oliverom Škutilom sme chodievali na Nivy, neskôr na Bernolák. To boli začiatky. Vtedy som vôbec netušil, že tento šport si zamilujem...

Na Lafranconi som sa dostal cez Dušana Hirjaka, ktorý tu už nejaký ten čas pôsobil. Začiatky na prvej dráhe, par krát do týždňa. Pamätám si akurát tak Tomáša a Maťa Matúškovcov. Pamätám si ako sme boli radi, keď sme za hodinu odplávali 1 km. Jednoducho paráda.

U Karela...

Ďalšia etapa bola, keď som plával u trénera Karela Prochadzku, samozrejme na Lafcu. Mam taký pocit, že práve on mi dal najviac. Myslím, že sa nám venoval ako to len šlo. Chodieval s nami behať, robil suchú prípravu, no a samozrejme tréningy vo vode. Už toho nebolo len tak par krát do týždňa, ale minimálne 5 krát, no a s rannými tréningami až 10 krát za týždeň. Začal som si písať aj tréningový denník :-) Už v týchto časoch vznikol super kolektív: Zuzka, Renáta, Viktor, Tomáš a ďalší... (ospravedlňujem sa, no nebudem všetkých menovať, lebo určite na niekoho zabudnem)

Taktiež som bol na prvých pretekoch. Tuším to boli Nové Zámky. Tu s nami boli aj Ela s Ivanom. Až tu som zistil, že ti „starí“, ktorí plávali na susedných dráhach a raz som chcel byt ako oni, nie sú až takí starí... Môj prvý pretek na 200 metrov motýlik... Moja prva medajla... Moje prve Majstrovstva Slovenska... Jednoducho paráda.



Sústredenie v Patincoch, bol týždeň plný zážitkov, na ktorý sa len tak ľahko nedá zabudnúť. Ranne protesty ísť plávať v tej zime a so žabami v bazéne, exovanie 1,5 litrových minerálok, až po podpálenie rekreačného areálu... všetci si dobre pamätáme...


Robo rulez...

Ako išla moja „plavecká kariéra“ treba postúpiť ďalej, k „veľkáčom“, k trénerovi Róbertovi Valovičovi. U neho to bolo viac na individuálnej práci. Ak si chcel, mal si napísaný tréning a pracoval si na sebe sám. Hlavne čo sa tykalo suchej prípravy. Tréningy 10 krát do týždňa. Kolektív stále super. To bola asi ta vec čo ma okrem toho pocitu po tréningu držala v tom, aby som ráno vstal a skočil do toho ľadového bazénu... Patrilo by sa asi povedať pár slov o trénerovi. Ako tréner bol dobrý, no mával náladové výkyvy. Viem, že niektorí z plavcov mali s týmto problémy. Ja osobne som s nim nikdy nemal konflikt, možno aj kvôli tomu, že som plával viac rekreačne ako profesionálne. No a moje vymetania posledných miest nemali moc perspektívu. No robil som to pre radosť.

Chodenie na preteky bolo tiež vždy super. Najlepšie ak preteky boli mimo Bratislavy. Preteky v Nitre s „trénerom“ Liborom, Dolný Kubín a Ivanove varovné oplieskanie poľského reprezentanta o skrinky, Opava a Otvorené Majstrovstvá Českej Republiky Zrakovo Postihnutých, Piešťany a futbal cez obedovú pauzu, Žilina, Banská Bystrica...


Ku koncu mojej „kariéry“ som prešiel na triatlon a spolu s bratmi Bízikovcami a Sašom. No to až nabudúce...

nedeľa 27. januára 2008

Hory a turistika X.

Nedá mi nespomenúť aj jednodňové výlety do okolia Bratislavy. Malé Karpaty nie sú žiadnymi veľhorami, no a zablúdiť je vcelku náročné. Do úvahy pripadá len možnosť, neprísť tam, kam sme plánovali.


Väčšina jednodňových výletov, prevažne cez víkendy počas školského roku, začínali vetou: „o 10 na Račku“ Tu sme sa stretávali, nasadli na električku smer Rača, no a podľa nálady sme niekde vystúpili a zahájili výstup na hrebeň štýlom „vidím líniu“ Tento štýl, po prvý krát zaviedol Stano, ak sa nemýlim.

Samozrejme, nie vždy sa začínalo v Rači. Niekedy Koliba, pripadne Devin či Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, Šur... Ciele túr sú a boli rozličné. Či už sa len tak vyvetrať, alebo pozrieť nejakú špecifické miesto, ako napríklad bunkre na Kolibe, bezďákov v lese nad Račou, Košariská, Sandberg...


Do Karpát sa samozrejme chodieva aj bežkovať, no a my nemôžme byt pozadu. Preto aj my sme vyrážali za týmto športom, no pravdu povediac, už sme zopár zim neboli. Taktiež sme využívali štýl „vidím líniu“ viac, ako chodenie po cestách a značkách. Z pravidla sme sa vracali až za tmy, no a poviem vám, taký nočný zjazd z hrebena, kopec srandy...


Raz, presnejšie 30.12.2004, i keď týmto dátumom si nie som úplne istý, no mám to tak napísané na CDčku s fotkami, sme sa so Stanom vvbrali na Homoľu. Autom za Pezinok, no a ďalej pešo. Nič vysoko zaujímavé sa nestalo, teda až na to, že bola zima, snežilo a tuším, že sme nikoho nestretli. No bol to pekný výlet.


Jedným z dlhších výletov, bol aj výstup na Vysokú. Neviem kedy to už presne bolo, no môj odhad je zima 2004/2005. Spolu s Elou a Stanom sme sa odviezli autobusom do nejakej obce na Záhorí. Odtiaľ hore na Vysokú. Bolo asi tak 10-15 cm snehu. Trochu fúkalo. „Najzaujímavejší“ na tomto výlete bol návrat. Prišli sme do Sološnice, kde sme bez odbornej asistencie Stanka, zistili, že autobus ide o nejaké 3 hodiny. Tento čas sme strávili v krčme na čajíku. Na zastávke, keďže autobus stále nešiel, sme zistili, že náš autobus chodí iba cez pracovné dni, začo si z nás Stano robil srandu... Takže ďalší autobus šiel len do Malaciek. Odtiaľ nás prišiel zachrániť Elin otec, ktorý nás zaviezol až domov.

Dúbravská jaskyňa, ktorá je mimochodom uzatvorená, nás tiež zopár krát zabavila. Som so Stanom v jednej z jej „miestnosti“ a kreslíme provizórnu mapku, keď tu zrazu z jednej s dier počuť hlasy a vidieť svetlo. Po chvíľke sa odtiaľ vyplazí Miro s Tomášom. Vyzerali vcelku šťastní, že sa nemusia vracať úzkou chodbou...


Ako jaskyne, tak aj bunkre na Kolibe a v celých Karpatoch, nás lákajú. Neraz vstupujeme do ich útrob, prevažne bez bateriek a hľadáme nejaké nove „objavy“ (Táto veta je dobrá, priam z knižky)


Síce už máme Male Karpaty v dosahu od Bratislavy prechodené, vždy sa sem vraciame. Predsa len je lepšie byť v hocakom lese ako zavretí doma medzi 4 stenami :-)

piatok 25. januára 2008

Hory a turistika IX.

Hrebeňovka ktorú teraz plánujem opísať by som, ja osobne, nazval „vrchol hrebeňoviek“ Prečo? Na žiadnej hrebeňovke som od vtedy nebol, no a pokusov o zdolanie bolo tiež dôjsť. Znalí už vedia, že ide o Západné Tatry.

Prvý pokus bol už v lete 2005, ak si dobre pamätám. Zostava prvého pokusu bola Mišo Knitl, Matúš, Tomáš – Tučko, Juro a ja. To sme sa dostali do útulne pod Klinom. Celú noc sme sa klepali od zimy v spacákoch, no a ráno sme zistili, že vonku je poprašok snehu a stále niečo vypadáva z oblačnosti. Kto by povedal, že v auguste nasneží. Tak sme to zabalili a išli na chatu do Bobrovca.

Pokus číslo dva, sa skončil už v Liptovskom Mikuláši, keď pršalo a predpoveď nebola vôbec, ale vôbec priaznivá.

Západné Tatry 2006



No a konečne to prišlo, úspešný pokus. Renáta, Matúš, Tomáš – Hrnčo a ja sme šli autom, z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, kde sme sa stretli s Jurom. Renáta a Matúš odišiel na chatu do Bobrovca, nakoľko Matúš mal predpísané rehabilitácie s kolenom, tak nemohol isť s nami. My traja sme išli autobusom smer Pribylina. Odtiaľ hore, Račkovou dolinou, do už otestovanej útulne pod Klinom. Útulňa už bola vcelku obsadená, takže sme prespali na zemi, čo nebolo moc víťazstvo.


Ráno, za prekrásneho počasia, ktoré nám vydržalo počas celého prechodu, vychádzame na hrebeň. Postupujeme smer Hrubý vrch, Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivo a Smutné sedlo, odkiaľ dolu na Žiarsku chatu. Z celého hrebenú boli prekrásne výhľady, aj nejakých turistov sme stretli, hlavne v okolí Volovca. Na chate dávame polievku z dennej ponuky, pokecáme a ideme spať.


Pred sebou máme, podľa mňa, najkrajší úsek. Pekné počasie, výhľady, trošku náročnejšia cesta odistená reťazami. Jednoducho paráda. Zo Smutného sedla sme prešli cez Hrubú kopu a Tri kopy na Baníkov. Odtiaľ dolu do sedla, potom cez Pachoľa a Skriniarky na Salatín. Tu sme trosku posedeli a porozprávali s turistami, ktorých sme tam stretli. Ďalej na Brestovú, Sivý vrch a Babky, ktoré už dôverne poznáme. Pod nami chata, náš ciel, kde nás čakali už žúrujúci kamaráti. Juro ešte nazbieral plnú šatku hríbov a už sme dole... Jednoducho super.

Hory a turistika VIII.

Ďalšie leto ďalšie výzvy. Pohoriami na toto leto neboli len Oravské a Kysucké Beskydy, no pekne poporiadku.

Oravské a Kysucké Beskydy 2006

Z Bratislavy odchádzame vlakom v zostave Juro, Tomáš – Tučko, Filip a ja smer Kraľovany. Tu, pri čakaní na autobus do Námestova dávame jedno pivko. V Námestove okúsime Oravskú priehradu, ak si dobre pamätám bola dosť teplá. Ďalej do Oravskej Polhory, z ktorej stúpame na Babiu Horu okolo Hviezdoslavovej horárne. Pod Babiou Horou je pekný prístrešok v ktorom sme prenocovali. Zámerne píšem prenocovali a nie prespali, lebo ja som sa skoro vôbec nevyspal. Asi polovicu noci mi do oči svietil mesiac, no a niečo nad ránom návšteva miestnych skautov so slovami „Tichooooo, niekto tu spiiiii!!!“ Myslím, že vtedy sme sa všetci prebrali.


Ranné rozhľady z Babej Hory a pokračujeme hraničným pásmom medzi Slovenskom a Poľskom po hrebeni. Chodník je vyšliapaný iba na Poľskej strane, no aj to nie je nič extra. Miestami máme problémy vôbec ho nájsť. Najsevernejšiu časť si skracujeme okolo horárne Borsučia. Ďalej sedlo Hliny, kde je colnica. Na Pilsko vychádzame podvečer vcelku unavení. Ak si dobre pamätám, tak tento deň sme prešli nejakých 12 hodín pochodu podľa tabuliek, čo je vcelku dosť. Zbiehame na Poľsku stranu k chate Pilsko, kde sa ukladáme v prístrešku pri lyžiarskom vleku. Nemôžem zabudnúť na večerný VIFON.

Ráno využívame možnosť posedieť si na keramickej toalete a takto obšťastnení pokračujeme ďalej. Hrebeň ide stále lesom, občasné problémy s nájdením chodníka, no nič čo by sme nezvládli. Tuším aj nejaký dážď náš zastihol, tak sme zahrali karty pod stromom, kým to prešlo. Po ďalšom celo dennom šliapaní, zas nejakých 12 hodín podľa tabuliek, prichádzame do sedla Príslop, kde je z čias pohraničných stráži pekná búdka, kde sa dá prespať.


Po raňajkách stúpame na Rycierovú hoľu. Ďalej lesom až na Veľkú Raču. Mňa začína bolieť bedrový kĺb a mám toho už plné zuby. Chvála bohu, že už sme viac menej v cieli. Z Veľkej Rače dolu do Oščadnice. Pôvodný plán bol stráviť u Jura na chalupe nejaký deň, no nejako sme to zavrhli a rozhodli sa ísť domov. Myslím, že Juro bol trochu sklamaný, no čo narobíme. Tie 12 hodinovky nás zničili.

streda 23. januára 2008

Hory a turistika VII.

Leto 2005, z turistického hľadiska, začalo už v Máji a končilo až koncom Septembra. Absolvovali sme zopár častí hrebeňov, no niektoré stáli za to.

Nízke Tatry 2005

Víkendová akcia v Nízkych Tatrách. Zostava Matúš, Juro a ja. Môj tato šiel na golfový turnaj na Tále, tak prečo by sme sa nezviezli do hor sním. Z Tálov stopom na Trangošku. Odtiaľ okolo Jaskyne Mŕtvych Netopierov a Chaty M.R. Štefánika na Ďumbier, najvyšší kopec Nízkych Tatier. Odtiaľ smer Kamenná chata. Tu som si ja poležal na terase, bolela ma totiž hlava zo slnka a z nedostatku tekutín. Chalani si zatiaľ vybehli na Chopok. Na Kamienka sme aj prespali, taktiež sme našli náš zápis v kronike z hrebeňovky z leta 2003.


Ďalší deň sme postupovali smer Dereše, Poľana až na Chabenec. Počasie nám prialo, slniečko pekne svietilo, no nebolo teplo ako v lete, tak sa prijemne šliapalo. Na Chate Ďurková bol ten istý chatár ako pred 2 rokmi a už o 12 na obed bol s kamarátmi na mol. Tabuľka pri prameni je ešte stále v pôvodnom znení. Okolo chaty boli ešte stále snehové polia, na ktorých sme trosku povyvádzali. Treba si pozrieť video Fun on Snow I. alebo II. Dole Jasenianskou dolinou, kde nás už čakal ocino a šup späť do Bratislavy.

Malé Karpaty 2005

Malé Karpaty, sú asi najnudnejším pohorím na Slovensku. Teda z tých, kde som bol, určite. Stále šliapete lesom, žiadne výhľady, teda až na pár výnimiek. Nuda. Z Bratislavy, s Jurom, na Biely kríž a odtiaľ smer Pezinská Baba až na lúku Čermák, kde sme si postavili stan a prespali. Niekde po ceste, asi 100 metrov pred nami, prebehlo zopár diviakov, tak som si od toho momentu nezapínal bedrový a prsný popruh.


Ráno sa k nám pripája Tomáš – Tučko a Tomáš – Hrnčo. Číže ďalej na sever postupujeme už vo štvorici. Traktorové cesty v lese, to je hrebeň Malých Karpat. Občas nejaký kopček. Ďalšia spacia prestávka bola neďaleko priehrady Buková v parádnom senníku, z ktorého nás ráno vyhodila ozbrojená SBSka, že to je súkromný majetok a nemáme tam čo robiť. Už večer sa nám zdal neďaleký posed za ostnatým plotom divný... Ráno, zo zrúcaniny hradu Ostrý Kameň sme videli čo bolo za tým plotom. Taká menšia hacienda :-) Celí unudení a unavení z prechádzok lesom, po tom ako sme zdolali Záruby, tuším najvyšší kopec Malých Karpat, sme to zabalili. Zišli sme dolu do Smoleníc a na autobus smer Bratislava.

Vysoké Tatry 2005

Ďalšia víkendová akcia, tento krát iba s Matúšom. Už si presne nepamätám ako sme sa dostali do Tatier, či vlakom, alebo nás niekto zviezol. Bývali sme v kancelárii na Horskej Službe v Smokovci. Prvý deň bol plán vyliezť na Žabiu vežu, ak sa nemýlim, spolu s Lacom Kyrcom, záchranárom z horskej, jeho manželkou a synom. No počasie nám nejako nedovolilo, takže sme vyšli na Rysy. Späť na Popradskom plese sme boli niečo po obede a keďže sa nám s Matúšom nechcelo pofľakovať po Smokovci, rozhodli sme sa prejsť magistrálou smer Sliezsky dom. Toto sme oľutovali, no už nebolo cesty návratu.


Ďalší deň sme sa rozhodli zdolať Priečne sedlo. Hore Malou a dolu Veľkou Studenou dolinou. Podľa mňa najakčnejší značkovaná túra vo Vysokých Tatrách. Pri Téryho chate, koho to nestretneme. Filip, môj spolužiak z VŠ a sused s frajerkou Barbarou. Na Zbojnícku chatu sme postupovali spolu. Oni tu plánovali prespať, aj nás prehovárali, no my sme nakoniec podvečer zišli dolu do Smokovca. Čo sa ráno ukázalo ako správne riešenie, nakoľko od rána pršalo. Aj tak sme chceli ísť už domov, tak to bolo o to jednoduchšie :-)


Veľká Fatra 2005

Najhaluznejšia hrebeňovka. Jano, Miro, Juro a ja sme prešli časť Veľkej Fatry. Začali sme v obci Blatnica, odkiaľ sme vyšliapali na Tlstú. Po ceste sme sa zastavili v jaskyni Mažarná, kde sme sa snažili niečo poloziť, no predpokladám, že nič nové sme neobjavili. Z Tlstej smer Ostrá. Keďže už bolo obdobie ruje a medvede sa tiež chystali na zimu, občas nám nebolo všetko jedno, hlavne keď niekde asi 100 metrov pred vami zaručí jeleň. Z Ostrej sme tuším videli aj nejaké kamzíky. Prespali sme dolu v doline v senníku. Hneď po zahasení večerného ohníku, okolo prešlo auto, zrejem nejaká lesná stráž. Jednoducho presne načasované, lebo keby sa pýtali, že kde budeme spať, tak to asi neukecáme.


Ďalší deň sme pokračovali už známou časťou, smer Kráľova studňa, Krížna, Ostredok a Chata pod Borisovom. Tu sme využili jeden so salašov, kde sme prespali. Ďalší deň okolo Ploskej a dolu do Vyšnej Revúcej. Tu sme sa občerstvili a ďalej pokračovali do sedla Prípor systémom „vidím líniu“. Potom cez Zvolen na Donovaly, kde sme prespali. No a stopom do Bratislavy.

utorok 22. januára 2008

Hory a turistika VI.

Ďalšie leto ďalšie ciele. Leto 2004 síce nebolo také plodné ako to predošlé, no podarilo sa nám aspoň niečo.

Veľká Fatra 2004

Zostava: Stano, Juro, Tomáš – Tučko a ja. Tomáš a ja sme šli vlakom z Bratislavy do Ružomberka, kde nás čakali Juro a Stano, ktorí išli o deň skôr stopom, ktorý ako som počul, by bol hoden nejakého článku, no to je na chalanoch.


Z Ružomberka výstup Kalváriou na Malinô Brdo a ďalej zelenou značkou jedným z hrebeňov Veľkej Fatry. Prespanie sme mali naplánované v okolí Smrekovice, čo nebolo také jednoduché ako sme si mysleli. Na danom mieste je vojensky objekt, horský hotel a zopár súkromných chát. Prvotný ciel bol altánok vo vojenskom objekte, z ktorého nás vyhodila teta čo tam pracovala. Ďalší ciel bola nami opevnená veranda jednej z chát, no nevyzeralo to podľa našich predpokladov. Nakoniec sme skončili na nákladnom prívese pri hotely. Pravdu povediac, moc som sa nevyspal, no pohľad na hviezdy bol krásny. Ráno dospanie na lúke a pokračovanie v ceste...


Pamätám si, že Stano ťahal so sebou gitaru a flautu, takže občas za pochodu hral. Cesta rýchlejšie ubehla.

Ďalší deň sme absolvovali Rakytov a nekonečný výstup na Ploskú. Slniečko pekne svietilo, čiže kým sme vyšli hore sme boli vystavení. Z Ploskej sme už len zbehli na Chatu pod Borišovom, kde sme dali nejaký horec a zaspievali si dobre punkové piesne. Prespali sme v jednom so salašov neďaleko chaty. Tu vznikli aj prvé exhibicionistické fotky Tomáša. V noci sme so Stanom naháňali myš, ktorá si prišla pochutiť na Kurati na paprike. Dokázala si odtiahnuť celý ešus.


Ráno sme už pokračovali červenou značkou ďalej po hrebeni smer Ostredok, Krížna a dole na Kráľovu studňu. Tu je postavený horský hotel, ktorý pomaly chátra. Vyzeral akoby tam ani nikto nebol. Pozostatok minulej doby. Z Kráľovej studne sme mali smer Horný Harmanec. Jedine Stano použil cestu „vidím líniu“. My traja sme trochu poblúdili. No šťastne sme sa so Stanom stretli v Harmaneckej krčme. Na noc sme mali vy vyhliadnutý altánok v dedine. Keďže sme mali naplánované pokračovať ďalej Kremnickými vrchmi, rozhodli sme sa odviezť vláčikom cez najdlhší tunel na Slovensku do Čremošného. Išli sme na stanicu, zistiť kedy ide vlak. Výpravca zo stanice nám ponúkol prespanie v čakárni, čo sme uvítali. No a nočná prietrž mračien nás len potešila, že sme v budove a nie v altánku.

Ráno, ešte za tmy išiel vlak. Takže sme z tunela nič nemali, lebo z tmy sme vošli do tmy a zas von z tmy... No môžme povedať, že sme cez neho išli. Stano sa odpojil, lebo sa necítil dobre a šiel k babičke do Trenčína. My sme pokračovali za dažďa Kremnickými vrchmi. Tomáš nám sľuboval najlepšiu chatu Cabanka. S touto vidinou som už len tak zo zotrvačnosti šliapal. No a čo sa nestalo, chata bola zamknutá. Keďže počasie nevyzeralo moc priaznivo, zbehli sme dolu z hrebeňa a autobusom do Bystrice. Odtiaľ smer Bratislava.

Malá Fatra 2004

Keďže sme sa predošlý rok s Elou vzdali, chceli sme si to dokončiť. Našim „sprievodcom“ bol Stano. Môj ocino nás odviezol pod Strečno a on pokračoval za biznisom smerom na východ. My sme šli smer Starý Hrad, Suchý, Malý a Veľký Kriváň. Na Veľkom Krivani sme si postavili žltý stan, aby nás bolo zo všetkých strán vidieť :-) Večerné pohľady na Turčiansku kotlinu so západom slnka boli pekné, až romantické.



Po nie moc pohodlnej noci, 3 v dvoj miestnom stane, sme zbehli na Chatu pod Chlebom, kde sme dali čaj s raňajkami. Ďalej sme pokračovali hrebeňom, Poludňový grúň, Stoh až na Veľký Rozsutec. Od chaty, až po Stoh sme sa obiehali so skupinou hlučných ľudí, turisti, hm. Z Rozsutca sme zbehli Jánošíkovými dierami do Terchovej. Predtým ako som tu bol, som nevedel, že to tu vyzerá ako v Slovenskom raji. Úžasné... Z Terchovej, smer Žilina a Bratislava.

pondelok 21. januára 2008

Hory a turistika V.

Ako som už spomínal v predošlom článku, leto 2003 bolo veľmi plodné na turistiku a hrebeňovky.

Malá Fatra 2003

Táto hrebeňovka bola niečím výnimočná, a to tým, že s nami po prvý krát bola slečna. Bola ňou Ela, ktorú som poznal z plávania. Ako tak rozmýšľam, toto bola jediná hrebeňovka, kde s nami bola nejaká osoba ženského pokolenia. Teda aspoň čo som ja bol. Zostavu teda bola Ela, Stano, Juro, Miro, Tomáš – Tučko a ja.

Autobusom sme sa dostali až do Fačkovského sedla, odkiaľ sme vystúpili na Kľak. Pamätám si, že z tohto vrcholu boli prekrásne výhľady.


Prvú noc sme strávili v sedle, tuším to bolo sedlo pod Hnilickou Kyčerou. V noci, keď sme už spali, som sa prebral na šuchot v kríkoch asi 3 metre odo mňa. Samozrejme ma hneď napadlo, že je to medveď. Celý vystrašený som sa ani nepohol vo svojom spacáku. Až po chvíľke, vyšiel Tomáš z kríčku s toaletným papierom v ruke. Chvála bohu, že to nebol medveď...


Tuším, že na tejto hrebeňovke začala móda pribaľovania niečoho, prevažne smeti kamarátom do ruksaku. A tiež mám taký pocit, že hlavným iniciátorom bol Stano, no nechcem nikoho obviňovať.

Taktiež si spomínam na hlášku: „Stano! Natlačíme!“, Stano hodil rybičku do čučoriedok a zrazu som šiel lesom len s Elou. Kamaráti sa snažili...

Hrebeň bol prevažne v lese, až na Martinské hole a ešte pár kopcov. No počasie nám prialo, takže nám nevadilo, že sme v tieni. Celý čas sme sa obiehali z partiou Bratislavčanov. Chalani tuším boli z gymnázia na Einsteinovej ul. Keď oni stáli my sme šlapali a naopak. Stretli sme sa až v krčme pod Strečnom, kde sme pokecali, dali nejaké pivá... Juro tuším vyhral nejaké v exovaní. Stano zas hádzal všetky mince do nevýherného hudobného automatu... Bol to pekný večer :-)


Ráno sme sa okúpali vo Váhu a Ela a ja sme sa pobrali na vlak smer Bratislava. Prečo? Ela mala otlaky z topánok, no a ja oficiálne som musel ísť na kontrolu k lekárovi :-) Chalani postupovali ďalej a prišli, až k Oravskej priehrade. No ja som tam nebol, tak nemôžem o tom písať...

Veľká Fatra 2003

Tejto hrebeňovky som sa nezúčastnil, no mám z nej nejaké fotky s ktorými by som sa rád podelil.

Hory a turistika IV.

Leto 2003 bolo asi najplodnejšie na hrebeňovky. Absolvovali sme toho vcelku dosť, no a prvý krát sme boli viacerí členovia „Socka teamu“ na túre.

Nízke Tatry 2003

Najmasovejšia vypráva akú sme zatiaľ absolvovali. Bolo nás až 9. Matúš, Tóno a ja sme čakali zvyšok v Telgárte. (my sme sem prišli z týždňového pobytu na chate v Bobroveckej doline) Vlakom prišli Juro, Stano, Miro, Tomáš – Tučko, Peťo – Harvy a Marek. Marek prišiel rovno z hudobného festivalu Punk Island, čiže bol čerstvý ako rybička. V Telgárte zahajovacie pivo a kúpa fľašky borovičky. Kto ju dostal do ruksaku, ten kto mal najľahší ruksak, čiže Juro.

Výstup na Kráľovu hoľu bol zdĺhavý a vcelku náročný na začiatok celej hrebeňovky. Večerný príchod do útulne Andrejcova. Tu sme na našom veľkom Slovensku stretli jednu dievčinu z GJH, ktorá robila prechod Dukla – Devín. Večer sme trosku pošuchotali s Bebe keksami, čo sa niektorým spiacim moc nepáčilo, no dozvedeli sme sa to až po návrate na jednej webovej stránke.


Ďalšia etapa až na Čertovicu sa niesla pozvoľna systémom, pri každej tabuľke pauza, však treba natlačiť a pokochať sa výhľadmi... Pri útulni Ramža sme stretli ďalších Bratislavčanov na hrebeňovke. Na Čertovici sme mali vybavené prespanie na chate Horskej Služby, začo ďakujeme všetkým zainteresovaným. Samozrejme večerné pivko v penzióne a sprcha... Čo sa dialo na chate nemôžem napísať, lebo ja osobne som šiel spať.


Ráno odprevádzame Harvyho na autobus, ktorý sa vracia domov, kvôli bolesti nohy a neschopnosti ďalej pokračovať. Tomáš – Tučko, Marek a Stano sa rozhodli, že počkajú s Harvym na autobus, a my ostatní, sme sa pobrali smer Chopok. Pred chatou M.R. Štefánika nás chytila parádna prietrž mračien. Ešte, že na hrebeni Nízkych Tatier sú chaty kde sa dá usušiť a kúpiť nejaký čaj. Po príchode na Kamennú chatu pod Chopkom zisťujeme, že trojica nášho tímu je už dávno tam. Nejako nám to nešlo do hlavy, no ani sme to neriešili. Až po roku, alebo dokonca po rokoch, sme sa dozvedeli, že sa z Čertovice zviezli autobusom na Srdiečko, odtiaľ lanovkou na Kosodrevinu a odtiaľ kúsok vybehli na Chopok. Turisti... Nasledoval podvečerný presun smer Chabenec, taktiež systémom natlačíme a pokocháme sa výhľadmi. Tuším, že sme aj kamzíkov videli. Príchod na útulňu Ďurková, kde bolo ubytovanie 50 korún. No naši traja turisti, sa rozhodli, že radšej budú spať vonku. Útulňa bola vcelku plná a mala smradľavú latrínu. Bol tam aj jeden Čech, ktorý stále smnekal... No a nemôžem zabudnúť na tabuľku pri prameni: „do not piss or make a shit around water string“ Tuším, že tato tabuľka je tam ešte stále... Veľmi som sa tešil, keď som v noci prebudil, pozrel von oknom a videl „light show“, hromy a hukot vetra a dažďu... Vonku to do rana vydržal len Marek. Stano a Tomáš sa presunuli do vnútra a museli zaplatiť poplatok. Vtedy sme ešte stále nechápali prečo chceli ušetriť 50 korún, no ale keď sa niekto vyváža autobusom okolo Tatier, tak mu treba.


Na ďalší deň, keďže sa niektorí museli dosušiť, znovu sme sa rozdelili na dva tímy. Prvý vyrazil z Ďurkovej niečo pred obedom a zvyšok až nejaké 3 hodiny po nás. Postupovalo sa nám dobre. Na Veľkej Chochule sme sa napapali a pokochali výhľadmi. No už sme tušili čo príde, hladiac na obolu, ktorá akosi tmavla. Zostup dole do Hiadelského sedla začínal byt kritický, kvôli únave a zhoršujúcemu sa počasiu. Prechod cez Kozí chrbát už za dažďa. Keď hromy okolo nás len tak duneli, vznikla diskutabilná situácia. Ideme lesom, no strach s bleskov nás stočili do plechovej búdky, cez asi 2 metrovú žihľavu. Či bol bezpečnejší les alebo plechová búdka, hm... Na Donovaly sme prišli úplne premočený, ešte, že samoobslužná reštaurácia bola otvorená, kde sme sa najedli a ako tak usušili. Druhy tím prišiel na Donovaly až za tmy. Typické „socky“. Otvorená bola len jedna krčma, kde sme dali čaj s rumom. Ten rum mi akosi nesadol, tak som ho dal do koša na zastávke :-) Keďže autobus už nehrozil, rozložili sme sa pri zastávke, kde sme prespali do rána.


A ráno autobusom až domov...